Našla som
zatúlaný text, musí von. Pocity sú stále rovnaké. Videla som vystúpenie
poloboha DJa Laurenta Garniera, ktorý
bravúrne ovládol svoj djský megapult. Bolo to 24. 2. v Roxy. Dovolím si
tvrdiť,
že fanúšikovia tanečnej scény v Prahe zažili party roka (zlyhanie
legendárneho klubu – nedostatočnú kapacitu šatne v zime (!),
riešiť
nebudem – zmienka stačí).
Maestro pri čine
L.G. v roku 1989
Bol to viac
ako plánovaný trojhodinový set francúzskeho DJa a producenta. Jeden z najlepších
a najuznávanejších predviedol, ako vyzerá kvalitná tanečná hudba.
Aby nie, Laurent sa vo svojom remesle pohybuje viac ako 25 rokov. Konalo sa virtuózne predstavenie. Nielenže bolo radosťou počúvať muziku a tancovať, ale
potešením bolo sa na sympaticky a skromne pôsobiaceho DJa aj pozerať – Laurent svoj set prežíval celým telom, jeho
nezabudnuteľné a svojrázne prežívanie muziky, bolo lahôdkou
navyše. Garnier hral presne, čisto a jeho avizovaný trojhodinový set sa pre
radosť všetkých zúčastnených predĺžil takmer na štvorhodinový. Plynule prechádzal
z tech house, do deep house, trance, alebo pritvrdil do techna, ale hlavne
po celú dobu brnkal na strunu svojmu publiku. Teda inými slovami reagoval na ľudí a ľudia na neho. Táto
chémia fungovala. S publikom rozlúčil podľa očakávania megahitom The Man With The Red Face. „Techno milujem – je to moje srdce,“ povedal maestro v jednom
z rozhovorov. My tiež! Vďaka pán DJ Laurent Garnier za krásny zážitok.
Byť producentkou, tak by v mojom portfóliu figurovali minimálne títo štyria skvelí zo srdca, duše a zažitých stavov milovaní umelci. Peven Everett je multiinštrumentalista, ktorého sledujem dlhšiu dobu, Kerriho Chandlera som objavila iba včera, ale za to ho stále počujem, teda pardon - počúvam. Pevne verím, že obaja Američania časom do nášho kúta sveta zavítajú. I keď by sa zdalo, že títo dvaja spolu nesúvisia, nie je to pravda. Rada by som dodala, že ma baví fakt, že k Pevenovi Everetovi som sa dostala cez set anglického DJ Johna Digweeda a cez Kerriho Chandlera zasa k hymnickému deep house The Song od Martina Stimminga, nemeckého deep mága. Oh Yeah! Panda je späť. No a teraz k veci, Martin Stimming, autor spomínaného tracku The Song, sa na tanečenj scéne objavil relatívne dávno (2008) a to vo veľkom štýle s originálnym a vlastným zvukom - Martin Stimming údajne nikdy nepoužíva jeden a ten istý sample viac ako raz! Nie div, že omráčil davy po celom tanečnom svete. Zaujímavé je, že aj vokály (v prípade The Song hovorené slovo), ktoré Stimming používa sú jeho vlastné. The Song: "Welcome…Please take a seat, Yes I know you’re late. What I want you to understand is that the song doesn’t necessarily
exist. It wasn’t composed, it wasn’t written, it wasn’t produced, in
fact the song is happening right now…In your brain…You are the composer. It started when you woke up, when you started your day, when you walked
out to the yard, when you greeted that old lady by the corner, when you
bought bread and milk…when you stepped into the office, this song
began. The song is about to finish but, before it finishes what
you need to understand is that you are the composer. You created the
song…you created it when you broke up with her, when you got with him,
when you took too many beers and you smoked too much weed… No! There won’t be a remix, no, there are no featuring artists…its just you, You composed this song. You’re correct…you will compose another song tomorrow. When you get
up, when you wash your face, when you walk out the door and when you
greet that old lady and you go to work and you do the same things that
you did yesterday…you will be composing another song…How it sounds, is
completely up to you."
Včera som v žižkovskej
Akropole videla zhudobnené komixové výjavy Enkiho Bilala. Bol to zaujímavý večer
s najlepšími z najlepších, ako z hudobného,
tak z výtvarného sveta v podobe neobyvklého spojenia jazzu a komixu. Projekt Being Human Being do Prahy priviedla Agentura Rachot Production.
Jeden z najslávnejších trubkárov súčasnosti Erik Truffaz prichystal pre
fanúšikov niečo extra – koncert s mexickým electro umelcom Murcofom a bubeníkom
Philippom Piponom Garciom, s ktorými sa už na niekoľkých hudobných
projektoch stretol. Neviem, v koho hlave vznikol nápad „čo keby sme zhudobnili Bilalov komix“ (obrazový román Tétralogie du Monstre),
ale so stopercentnou istotou viem, že táto idea vyústila do apokalypticky
futurologickej preformance. Bilalove expresívne výjavy ožili minimalistickými
zvukmi nasamplovanými v priamom prenose a vzápätí decentne
namixovanými do celkovej hudobnej koláže prebiehajúceho koncertu. Bolestivé
zvuky žalujúcej trúbky alebo neutíchajúce Garciove
búšenie do bicích - skoro k nevydržaniu - podporené stroboskopickými svetlami
na kapelu a na výrazovo silné nazväčšované Bilalove kresby dostali obecenstvo takmer do
tranzu. Pozrite si ukážku.
