Filozofia spolujazdy na SomvPrahe.sk je o zdieľaní nákladov na cestu
medzi šoféra a spolujazdcov. Cenu a podmienky spolujazdy si určuje vodič. Spolujazdou
jazdím viac ako štyri roky a doteraz som s týmto cestovaním mala len
dobré skúsenosti. Drobné zádrhely každý
pochopí, sme ľudia a vieme sa navzájom dohodnúť, vykomunikovať čo treba.
Tentokrát som však zažila spolujazdu, o ktorej musím napísať. Párik, ktorý
vozí spolujazdcov v 8-miestnom aute sa podľa mňa nechová v normách
zodpovednej a príjemnej spolupráce, na ktorú som si pri ostatných vodičoch
zvykla.
Prvá vec, ktorá ma zarazila, bol spôsob komunikácie. OK, bod pre nich: miesto
stretnutia v Bratislave som určila ja. Šoférova partnerka ho však so mnou trikrát
konzultovala cez SMS, napriek tomu, že v aute mala GPS, ktoré vytiahla až neskôr
na trase Bratislava-Lozorno. Tesne pred tým, ako mala pre mňa prísť na pumpu
OMV pri internáte Družba, mi od nej pristala správa, v ktorej znelo, že
jej ujo povedal, že to nie je dobré miesto na stretnutie, lebo sa odtiaľ
nedostane na diaľnicu. Zámerne som vybrala pumpu, na ktorú som kráčala
z domu 20 minút tak, aby sme mali iba jeden semafor pred napojením na D1.
Vodičovej partnerke som to dokonca pred tým niekoľkokrát vravela. Po
polhodinovom meškaní (čo sa stalo, aj keď som s nimi cestovala
z Nitry) spôsobenom dopravnou situáciou v Bratislave ma nakoniec
vyzdvihli. A hurá smer Praha. Teda pardón. Smer Lozorno, v ktorom
čakala posledná spolujazdkyňa.
Všetko klapalo, až kým vodič nezačal nakladať batožinu slečny z Lozorna popričom
mu z kufra vyletela moja cestovná taška, ktorú tam vlastnoručne nakladal
a spadla na zem tak, že sa v nej rozbila fľaša červeného vína, takže
moja taška bola plná črepov, ktoré si ešte teraz vyberám z rúk
a červené víno komplet na všetkom, čo som v taške mala. Bolo to
oblečenie, kozmetika, nová rozčítaná kniha a bežné maličkosti víkendového
cestovania.
Slečna z Lozorna mala takisto malého psa ako ja, vzájomne sme na to neboli
upozornené, čo je pri iných spolujazdách bežné. Ešte rýchlo zohnala igelitky ,
do ktorých sme nahádzali moje veci, vrátane cestovnej tašky. Potom už sme
pokračovali do Prahy. Situáciu nikto neriešil. Ja som sa snažila zachovať
chladnú hlavu a nerozčuľovať sa. Vravela som si, veď sú to len veci.
Spolucestujúci si nasadili sluchátka a nikto sa s nikým nebavil.
Vodičovi som povedala, že si prajem, aby ma odviezol
v Prahe až pre dom, nie na dohodnutý Florenc. Keď sme všetkých vyložili na
IP Pavlova a na Florenci, oznámila som páriku, že škoda na mojich veciach
je najmenej 3000 Kč. Mala som čas si to porátať počas celej dlhej cesty do
Prahy aj s vínnymi výparmi v aute. Na to slečna odvetila: „Mala si
nám oznámiť, že prevážaš víno.“ A nezabudla dodať: „Červené víno
z vecí bežne vyperiem, až sa ti to nepodarí, tak sa ozvi, zariadime
nejakú čistiareň.“ Vypýtala si 250 Kč a rozlúčili sme sa. Prišla som domov
a letela do večierky kúpiť kilo soli a biele víno – na internete som
si prečítala, že to zaberá a pokúsila sa o záchranu mojich vecí.
Zničené veci som hodila do koša, umyla som, čo sa dalo, oprala veci a po
štyroch hodinách zaľahla. Zničenú mám našťastie iba knihu a jedno biele
tričko. Ostatné veci sa mi podarili oprať.
Týmto by som chcela poukázať na to, že spolujazda je služba, ktorú navzájom zdieľajú vodič a spolujazdci. Myslím si, že vodič nesie zodpovednosť za bezpečnosť ľudí
v aute a takisto aj za ich batožinu.
Vodič má podľa mňa počítať s tým
koľko berie ľudí a predpokladať, že každý bude mať svoju batožinu, ktorú
musí do kufra umiestniť. Viem, že to bola nešťastná náhoda, že vypadla práve
taška s červeným vínom, ale ja osobne by som sa hanbila vypýtať si za takýto
odvoz od spolujazdca peniaze, aj keď je to len 250 Kč, ktoré ma z biedy nevytrhnú.
Čo dodať na záver? Črepy prinášajú šťastie, tak sem s ním!
