Bratislavské jazzové dni 2013

Panda bola na Bratislavských jazzových dňoch, ktoré pokladám za najväčšiu oslavu hudby na Slovensku. Podobne, ako povedal, Zoltán Rácz z maďarskej perkusnej kapely Amadinda, bolo mi cťou, byť na slávnom festivale. Dovolím si preto pár postrehov.

Na piatkový program som sa veľmi tešila. Bol to jediný deň, ktorý som mala dopodrobna naštudovaný a vedela som, kto presne vystúpi. Bola to štandardná jazzová pohoda, program, ktorý krásne naladil na trojdňovú nálož hudby. Stopy vo mne zanechali Zawinul Legacy, zoskupenie, ktoré vystúpilo ako pocta nebohému Joe Zawinulovi. Táto kapela je typickou ukážkou jazzu, ktorá hrá presne na feeling, z dialógov medzi nástrojmi najviac zaujal perkusionista Bobby Thomas Jr.
Z piatkového večera bol najväčšou hviezdou mladík José James. José brnkol na soulovú strunu a predstavil jazz v modernej podobe. Na jeho frázovanie mi dokonale pasuje trúbka Takuya Kurodu. Chosé sa stal miláčikom mladého publika, podobne, ako Bilal, ktorý sa predstavil v sobotu (na môj vkus bol až moc teatrálny, moji kamaráti to cítili naopak).

Počas sobotného večera som mala silnejšie zážitky. Vystúpenie Nikolaja Nikitu bolo nádherné, radosť počúvať a sledovať talentovaného slovenského saxofonistu vystupujúceho s ďalšími hudobnými mágmi (Gabo Jonáš, Juraj Griglák, Jozef Döme, Patches Stewart). Z francúzskeho saxofonistu Guillaume Perreta a jeho kapely The Electric Epic mi asi ostali otvorené ústa dokorán vo viacerých momentoch. Určite nie som jediná, ktorá minimálne pol koncertu zabudla otvorenú hubu v nemom úžase. A to doslova. Jazz sa menil na rockové, poniektorí tvrdia až metalové, vystúpenie. Perret predvádzal rôznejšie zvukové efekty a energia, ktorá sa z pódia valila postavila ľudí do prvého standing ovation jazzových dní. Silná hudba, improvizácie, ktoré nedovolili chvíľu poľaviť v pozornosti. Šialené - a keď vravím šialeným tak myslím doslova šialené jak sviňa - tempá, ktoré Francúzi hrali by som neodporúčala ako hudbu na počúvanie do auta. Ak vám je život milý. Posledná kapela, ktorá v sobotu vystúpila bola pre väčšinu hudobných fajnšmekrov zlatým klincom programu. HBC The Super Trio, legendárni virtuózni Scott Henderson, Jeff Berlin a Dennis Chambers mali najkrajšie hudobné nástroje celého večera a podľa organizátora jazzových dní Pavla Daněka boli aj najlepším, čo tohoročné jazzáky priniesli.

V sobotu sa medzi koncertmi na pódiu objavil Milan Lasica a predstavil album Návšteva po rokoch, ktorý vznikol v spolupráci Milan Lasica, Peter Lipa, Marián Čekovský, Oskar Rózsa a ďalší.  

Nedeľný program pre mňa predstavuje hlavne maďarské zoskupenie Amadinda - perkusná skupina rozozvučila desiatky nástrojov a previedla perkusiami Afriky (amadinda - africký ľudový nástroj), Indonézie, Bali, Španielska. Španielsky hudobný nástroj txalaparta pre mňa ostane záležitosťou totálnej fascinácie. Toto zoskupenie oslávi tridsiatku, perkusie a bicie nástroje, ktorými ohúrili poslucháčov a neraz i postavili zo stoličiek (!) pokladám za ďalšie z vrcholových vystúpení celých tohoročných jazzových dní.
Saxofinista Chris Potter so svojou kapelou bol dokonalým ukončením jazzákov s priezračne čistým jazzom nabitým pozitívnym feelingom a The Brand New Heavies tradičnou veselou funky bodkou na záver.

Jazz v duši, priatelia. Tešme sa na budúce 40. výročie Bratislavských jazzových dní.