Bratislavské jazzové dni 2013

Panda bola na Bratislavských jazzových dňoch, ktoré pokladám za najväčšiu oslavu hudby na Slovensku. Podobne, ako povedal, Zoltán Rácz z maďarskej perkusnej kapely Amadinda, bolo mi cťou, byť na slávnom festivale. Dovolím si preto pár postrehov.

Na piatkový program som sa veľmi tešila. Bol to jediný deň, ktorý som mala dopodrobna naštudovaný a vedela som, kto presne vystúpi. Bola to štandardná jazzová pohoda, program, ktorý krásne naladil na trojdňovú nálož hudby. Stopy vo mne zanechali Zawinul Legacy, zoskupenie, ktoré vystúpilo ako pocta nebohému Joe Zawinulovi. Táto kapela je typickou ukážkou jazzu, ktorá hrá presne na feeling, z dialógov medzi nástrojmi najviac zaujal perkusionista Bobby Thomas Jr.
Z piatkového večera bol najväčšou hviezdou mladík José James. José brnkol na soulovú strunu a predstavil jazz v modernej podobe. Na jeho frázovanie mi dokonale pasuje trúbka Takuya Kurodu. Chosé sa stal miláčikom mladého publika, podobne, ako Bilal, ktorý sa predstavil v sobotu (na môj vkus bol až moc teatrálny, moji kamaráti to cítili naopak).

Počas sobotného večera som mala silnejšie zážitky. Vystúpenie Nikolaja Nikitu bolo nádherné, radosť počúvať a sledovať talentovaného slovenského saxofonistu vystupujúceho s ďalšími hudobnými mágmi (Gabo Jonáš, Juraj Griglák, Jozef Döme, Patches Stewart). Z francúzskeho saxofonistu Guillaume Perreta a jeho kapely The Electric Epic mi asi ostali otvorené ústa dokorán vo viacerých momentoch. Určite nie som jediná, ktorá minimálne pol koncertu zabudla otvorenú hubu v nemom úžase. A to doslova. Jazz sa menil na rockové, poniektorí tvrdia až metalové, vystúpenie. Perret predvádzal rôznejšie zvukové efekty a energia, ktorá sa z pódia valila postavila ľudí do prvého standing ovation jazzových dní. Silná hudba, improvizácie, ktoré nedovolili chvíľu poľaviť v pozornosti. Šialené - a keď vravím šialeným tak myslím doslova šialené jak sviňa - tempá, ktoré Francúzi hrali by som neodporúčala ako hudbu na počúvanie do auta. Ak vám je život milý. Posledná kapela, ktorá v sobotu vystúpila bola pre väčšinu hudobných fajnšmekrov zlatým klincom programu. HBC The Super Trio, legendárni virtuózni Scott Henderson, Jeff Berlin a Dennis Chambers mali najkrajšie hudobné nástroje celého večera a podľa organizátora jazzových dní Pavla Daněka boli aj najlepším, čo tohoročné jazzáky priniesli.

V sobotu sa medzi koncertmi na pódiu objavil Milan Lasica a predstavil album Návšteva po rokoch, ktorý vznikol v spolupráci Milan Lasica, Peter Lipa, Marián Čekovský, Oskar Rózsa a ďalší.  

Nedeľný program pre mňa predstavuje hlavne maďarské zoskupenie Amadinda - perkusná skupina rozozvučila desiatky nástrojov a previedla perkusiami Afriky (amadinda - africký ľudový nástroj), Indonézie, Bali, Španielska. Španielsky hudobný nástroj txalaparta pre mňa ostane záležitosťou totálnej fascinácie. Toto zoskupenie oslávi tridsiatku, perkusie a bicie nástroje, ktorými ohúrili poslucháčov a neraz i postavili zo stoličiek (!) pokladám za ďalšie z vrcholových vystúpení celých tohoročných jazzových dní.
Saxofinista Chris Potter so svojou kapelou bol dokonalým ukončením jazzákov s priezračne čistým jazzom nabitým pozitívnym feelingom a The Brand New Heavies tradičnou veselou funky bodkou na záver.

Jazz v duši, priatelia. Tešme sa na budúce 40. výročie Bratislavských jazzových dní.

Črepy v rukách, víno na šatách – aj tak môže vyzerať spolujazda Bratislava-Praha

Filozofia spolujazdy na SomvPrahe.sk je o zdieľaní nákladov na cestu medzi šoféra a spolujazdcov. Cenu a podmienky spolujazdy si určuje vodič. Spolujazdou jazdím viac ako štyri roky a doteraz som s týmto cestovaním mala len dobré skúsenosti.  Drobné zádrhely každý pochopí, sme ľudia a vieme sa navzájom dohodnúť, vykomunikovať čo treba. Tentokrát som však zažila spolujazdu, o ktorej musím napísať. Párik, ktorý vozí spolujazdcov v 8-miestnom aute sa podľa mňa nechová v normách zodpovednej a príjemnej spolupráce, na ktorú som si pri ostatných vodičoch zvykla.

Prvá vec, ktorá ma zarazila, bol spôsob komunikácie. OK, bod pre nich: miesto stretnutia v Bratislave som určila ja. Šoférova partnerka ho však so mnou trikrát konzultovala cez SMS, napriek tomu, že v aute mala GPS, ktoré vytiahla až neskôr na trase Bratislava-Lozorno. Tesne pred tým, ako mala pre mňa prísť na pumpu OMV pri internáte Družba, mi od nej pristala správa, v ktorej znelo, že jej ujo povedal, že to nie je dobré miesto na stretnutie, lebo sa odtiaľ nedostane na diaľnicu. Zámerne som vybrala pumpu, na ktorú som kráčala z domu 20 minút tak, aby sme mali iba jeden semafor pred napojením na D1. Vodičovej partnerke som to dokonca pred tým niekoľkokrát vravela. Po polhodinovom meškaní (čo sa stalo, aj keď som s nimi cestovala z Nitry) spôsobenom dopravnou situáciou v Bratislave ma nakoniec vyzdvihli. A hurá smer Praha. Teda pardón. Smer Lozorno, v ktorom čakala posledná spolujazdkyňa.
 
Všetko klapalo, až kým vodič nezačal nakladať batožinu slečny z Lozorna popričom mu z kufra vyletela moja cestovná taška, ktorú tam vlastnoručne nakladal a spadla na zem tak, že sa v nej rozbila fľaša červeného vína, takže moja taška bola plná črepov, ktoré si ešte teraz vyberám z rúk a červené víno komplet na všetkom, čo som v taške mala. Bolo to oblečenie, kozmetika, nová rozčítaná kniha a bežné maličkosti víkendového cestovania.

Slečna z Lozorna mala takisto malého psa ako ja, vzájomne sme na to neboli upozornené, čo je pri iných spolujazdách bežné. Ešte rýchlo zohnala igelitky , do ktorých sme nahádzali moje veci, vrátane cestovnej tašky. Potom už sme pokračovali do Prahy. Situáciu nikto neriešil. Ja som sa snažila zachovať chladnú hlavu a nerozčuľovať sa. Vravela som si, veď sú to len veci. Spolucestujúci si nasadili sluchátka a nikto sa s nikým nebavil.

Vodičovi som povedala, že si prajem, aby ma odviezol v Prahe až pre dom, nie na dohodnutý Florenc. Keď sme všetkých vyložili na IP Pavlova a na Florenci, oznámila som páriku, že škoda na mojich veciach je najmenej 3000 Kč. Mala som čas si to porátať počas celej dlhej cesty do Prahy aj s vínnymi výparmi v aute. Na to slečna odvetila: „Mala si nám oznámiť, že prevážaš víno.“ A nezabudla dodať: „Červené víno z vecí bežne vyperiem, až sa ti to nepodarí,  tak sa ozvi, zariadime nejakú čistiareň.“ Vypýtala si 250 Kč a rozlúčili sme sa. Prišla som domov a letela do večierky kúpiť kilo soli a biele víno – na internete som si prečítala, že to zaberá a pokúsila sa o záchranu mojich vecí. Zničené veci som hodila do koša, umyla som, čo sa dalo, oprala veci a po štyroch hodinách zaľahla. Zničenú mám našťastie iba knihu a jedno biele tričko. Ostatné veci sa mi podarili oprať.

Týmto by som chcela poukázať na to, že spolujazda je služba, ktorú navzájom zdieľajú vodič a spolujazdci. Myslím si, že vodič nesie zodpovednosť za bezpečnosť ľudí v aute a takisto aj za ich batožinu. Vodič má podľa mňa počítať  s tým koľko berie ľudí a predpokladať, že každý bude mať svoju batožinu, ktorú musí do kufra umiestniť. Viem, že to bola nešťastná náhoda, že vypadla práve taška s červeným vínom, ale ja osobne by som sa hanbila vypýtať si za takýto odvoz od spolujazdca peniaze, aj keď je to len 250 Kč, ktoré ma z biedy nevytrhnú. Čo dodať na záver? Črepy prinášajú šťastie, tak sem s ním!           

Parta Dobšinský & Brunovský For Ever

Možno som trochu konzervatívna, aj keď určite o sebe nebudem tvrdiť, že nemám rada novinky. Dnes mi však prišla na pracovný stôl informácia o krste knihy Najkrajšie rozprávky Pavla Dobšinského (autorka: Viola Jakubičková, ilustrovala Andrea Motloch Audy, vyd. Fragment) a obálka knihy mi udrela silno do očí. Z party Dobšinský & Brunovský ostal len Dobšinský a ešte prerozprávaný! Vzápätí som zistila, že to nie je nič nezvyčajné, knihy Slovenské rozprávky vychádzajú v reedíciách rôznych vydavateľstiev, pre mňa však ostatnú favoritom Mladé letá (1988). 

Generácia, z ktorej pochádzam si určite veľmi dobre pamätá Dobšinského rozprávky (zberateľa folklórnej slovesnosti, ktorý údajne naše porekadlá, príslovia, piesne, hádanky a rozprávky pozbavil erotickosti, aby boli prístupné aj pre deti), respektíve Slovenské rozprávky s ilustráciami od národného umelca Albína Brunovského. Ich estetická hodnota je pre mňa nedoceniteľná. Spomínam si, ako sme si obrázky grafického surrealizmu fascinovane prezerali a hoci sme sa ich ako deti trochu aj báli, bolo v nich čosi magické, čosi nás nútilo listovať si v knihe znovu a znovu. Pamätám si dokonca na šialenú čarodejnicu, ktorá sa mojim menším súrodencom zjavovala cez kľúčovú dierku. Neviem sa dočkať, ako prídem domov a knižku opäť oprášim. 

*obrázky: http://book-graphics.blogspot.cz/2013/07/slovenske-rozpravky-part-1.html.

Andrej Šeban Band v Lucerna Music Bar

K včerajšiemu koncertu Andreja Šebana v pražskom Lucerna Music Bare mi naskakujú dve slová Návrat kráľa. Čakala som veľa - podmanivé vystúpenie dalo oveľa viac. Z Andreja sa na divákov prenášal neskutočný pokoj, humor a pokora. Miestami som mala pocit, že Mr. Šeban prežíva svoju vlastnú javiskovú meditáciu. A to je dobre, jeho feeling sa prenášal na poslucháčov a zanechával silný dojem.

Andrej Šeban, niekoľkokrát zvolený za najlepšieho slovenského inštrumentalistu, zahral so svojou kapelou 15.10.2013 v Lucerna Music Bare v Prahe.

Skladám poklonu celej skupine. Andrej Šeban Band je projekt, ktorý vznikol v roku 2012. Okrem Andreja Šebana (gitara, vokály) v ňom účinkujú hudobníci Daniel Špiner (klávesy), Peter Rusňák (basgitara) a Michal Fedor (bicie). Bolo potešením pozorovať, ako si kapela užíva vystúpenie – bolo cítiť, že hrať s Andrejom je pre mladých muzikantov česť a príjemná práca. Radosť počúvať a pozerať ako zohraná kapela necháva vyniknúť eso. Srdcové.   

V prvej časti koncertu predstavila kapela vlastné skladby. Improvizácie na témy slovenského folklóru, detských nápevov, ale aj world music pridávali jazzovo rockovému vystúpeniu žartovný výraz, ale tiež odkazovali na korene národnej i svetovej hudby (alebo, ako vraví Andrej Šeban - prahudby). V druhej časti koncertu zneli staré dobré veci Andreja Šebana. Tour 2013 je pecka, „Pure Music". Ak môžete, na koncert choďte.

Moje srdcovky vo verziách 2012: Donaha si vypočujte tu, Bude ako nebolo tu a Odkaz tu tiež nesmie chýbať.

Never say no to Panda

Viral Never say no to Panda prevrátil pandiu mierumilovnú povahu. Vtip funguje. Panda sa mení z láskyplného pozorovateľa na agresívneho protihráča a šikanuje ľudí, ktorí odmietli syr.

Videoklip si na YouTube vyslúžil úctyhodných 17 miliónov pozretí v rozpätí 22 mesiacov, k dnešnému dňu je to už 26 298 748. Never say no to Panda je séria video-reklám egyptskej spoločnosti Elephant Cairo, ktoré natočila pre arabské mliekárne Panda Cheese. Reklamná kampaň získala nomináciu a následne vyhrala Strieborného leva na medzinárodnom festivale reklamy Cannes Lions 2010.

Viral sa dokonca stal za dva roky fenoménom - v e-shopoch si fanúšikovia pandej celebrity môžu objednať tričká, mikiny a zábavné predmety s motívom Never say no to Panda. Mierumilovnej pande znie v pozadí True Love Ways od Buddy Hollyho. Rozzúrená panda škodí v tichu.

The Human Scale, ovládli nás autá

Ako desaťročná som vybehla u babky na hlavnú ulicu a hrala s kamarátmi bedminton. Dokázali sme si pinkať cez elektrické vedenie pol hodinu, niekedy aj hodinu, kým nám košík nespadol, alebo ešte horšie – kým nešlo auto! Mali sme zvyk, skočiť do jarku. Vidíš auto? „Do jááárkúúúú!“ Raz som skočila rovno do žihľavy a babka mi omotala fáčom celé nohy, aby som si ich neškrabala. Ale bedminton sa hral zvesela ďalej.

Ubehlo okolo 20 rokov. Myslíte si, že dnes sa na malej dedine neďaleko Nitry môžu hrať deti na ulici? To sotva. V každej rodine sú minimálne dve autá a hlavná cesta už "nezažíva" pocit voľnosti. V zákrute deti často podbiehajú pod auto, alebo auto pod autobus, prípadne niektorý z mladších obyvateľov dediny nezvládne svoje auto a vyletí v zákrute susedovi v lepšom prípade do plotu, v horšom prípade až do domu.

Dokument Ľudský rozmer ukazuje, ako ľudí za posledné polstoročie ovládli autá. Čo to urobilo s ľuďmi v mestách a na perifériách miest, ako diaľnice ovplyvnili životný štýl ľudí, ale hlavne ukazuje to, ako vrátiť ľudský rozmer do miest, a že to stále ide. Ukážky z filmu si môžete pozrieť tu, český trailer k filmu tu. 

Tri víkendy dozadu si skúsila aj Praha, aké je to, keď na frekventovanej ceste zmiznú autá. Smetanovo nábřeží ovládli chodci a cyklisti v rámci akcie Nábřeží žije. Čo sa stalo?  Nábrežím prešli tisícky ľudí, chodcov a cyklistov, niektorí pobudli, posedeli, popili, dali si niečo pod zub a neuveriteľných 32 000 áut bolo počas troch sobôt na iných cestách. Motoristi podujatie kritizujú. Nejazdím, takže aké veľké boli kolapsy neviem. Každopádne, podobne, ako v v dokumente The Human Scale, nájdu sa ľudia – najskôr asi väčšina, ktorí kritizujú odklon dopravy z centra mesta, diskusia je v každom prípade na mieste.

Ja môžem byť na seba hrdá, autom jazdím minimálne. Ale bola by som pokrytcom, keby som tvrdila, že som sa tak rozhodla, aby som spasila svet. Šoférovanie ma nebaví, unavuje ma a vlastne, napriek tomu, že vodičský mám, šoférovať neviem. Zrejme aj preto ma bavia Piešťany a Berlín. Nikdy ma neprestane fascinovať cyklistická situácia v kúpeľnom meste, kde majú síce cyklochodníky, ale pánmi všetkých ciest sú tu cyklisti. A kade chodím, tade chválim Berlín! Mesto, v ktorom sa cítite na bicykli bezpečne i na hlavných cestách. Cez deň aj v noci.

Bike shop, Berlín

Dážď pre Berlínskych cyklistov nie je prekážkou

Smetanovo nábřeží, Praha (via: nabrezilidem.cz)

Smetanovo nábřeží - celoročne, Praha (via: nabrezilidem.cz)