Brigáda v Zoo Praha

Moje romantické predstavy o práci v zoologickej záhrade som začiatkom leta povýšila na realitu, keď som sa prihlásila k dobrovoľníckym prácam na odstraňovaní škôd po povodniach, ktoré začiatkom júna postihli Prahu. Zoologická záhrada to znovu schytala, našťastie nie tak tragicky ako pri povodniach z pred desiatich rokov. Dobrou správou bolo: nezahynulo žiadne zviera. Zlou správou: dolná časť zoologickej záhrady je celá pod vodou. Ako fanúšik pražskej zoo som sledovala všetky udalosti a keď vznikla na facebooku skupina Povodeň 2013 – Pomáháme Zoo Praha, prihlásila som sa a vzápätí registrovala na odporúčanej mailovej adrese. Odpoveď prišla okamžite (mimochodom od vedúceho oddelenia PR & marketing Víta Kahle, ktorý mi v roku 2010 gratuloval k výhre celoročnej permanentky a darčekových predmetov. Zapojila som sa vtedy do súťaže o vymyslenie mien pre korytnačky obrovské. Indície boli: korytnačky všetkých nás prežijú, veľmi veľa a radi jedia, sú prekvapivo sexuálne aktívne. Vymyslela som mená Eros a Gaya. Karel Gott vybral oveľa menej nápadité mená: Oldřich a Božena. Jeho dcéry potom losovali zo všetkých zúčastnených 10 ľudí a medzi nimi vylosovali aj mňa) a okrem iného v nej stálo, že dobrovoľníkov sú tisíce. Pomyslela som si, paráda, Zoo sa nestratí a tiež to, že medzi toľkými dobrovoľníkmi bude šťastie, ak oslovia aj mňa. Omyl! Volali mi okamžite, bohužiaľ v termíne, kedy som musela byť v práci. Smutne som odmietla. Slečna na telefóne sa ma opýtala, či sa môžu ozvať v ďalších dňoch, že postupom času záujem o zoo opadne a určite budú potrebovať ľudí na úklidové práce. 

V stredu 20. 6. som si všimla v skupine výzvu na sobotu a nedeľu 22.-23.6. na 8-10 dobrovoľníkov na špecifickú činnosť usmerňovania prevádzky pri zábranách vynútených povodňami. Čas, v ktorom budú dobrovoľníci pracovať je 9- 19 hodín. Termín mi vyhovoval. Prihlásila som sa. S pánom Smrčkom sme sa dohodli na sobotu, s tým, že sa bude jednať o celkom jednoduchú prácu, ale zodpovednú v tom z mysle, že bude treba zabrániť návštevníkom vstupovať na miesta, kde by mohlo dôjsť k ich zraneniu. Tieto miesta nie sú trvalo uzavreté, aby cez ne mohli prechádzať chovatelia a obsluha zoo. Fajn, povedala som si, že do toho idem, bude to síce asi trochu zdĺhavé, stáť na jednom mieste, ale v žiadnom prípade to nevzdám, keď už som sa raz prihlásila, tak som svoju pomoc na 100 % potvrdila. Počítať mám s premenlivým počasím, dážď, slnko, inak je vraj celkom sucho, gumáky nepotrebujem, o obed a pitný režim sa zoo postará. Zídeme sa ráno o 8:00 hodine pri hlavnom vchode, kde dostanem inštrukcie.

Byť o 8:00 pred hlavným vchodom pre mňa znamenalo vstávať minimálne o hodinu skôr, ako som zvyknutá. Zobudila som sa prekvapivo ľahko - ako vždy, keď sa na niečo veľmi teším. V Holešoviciach sa pustil tichý letný dážď. Na Tróji bolo slnečno. Pred hlavným vchodom už postávalo pár ľudí. Pozdravila som sa a dala som sa do reči, čo a ako. Šla som sa nahlásiť. Pani mi dala číslo, podpísala som vyhlásenie, že si sama zodpovedám za prípadné zranenia, vyfasovala som lístok na obed, vodu a keksíky. Mám sa hlásiť na výzvu „U ptáků“ . 

Veľmi skoré ráno. 8:00

Chodník slávy s pelikánkou Zuzankou. Znamenie.

„U PTÁKŮ!“ zavelila chovateľka vtákov a tuleňov. Pár ľudí sa pohlo smerom do zázemia. Všade samé gumáky, oblečenie, nachystané žrádlo pre zvieratá. „Tááák, dáme se do pracovního.“ Do pracovného? To ako aj ja? Ja budem upratovať? Nemusím stáť celý deň na jednom miest? HURÁ! Ale ja vlastne nemám pracovné. Aha, tak problém. „Prosím vás, ja nemám pracovný odev ani obuv,“ okamžite vravím. Všetci na mňa pozerajú ako na blázna. „Ja som dostala inštrukcie, že budem na stráži pri zábranách, ale oveľa radšej by som sa pustila do uklízecích prac,“ rýchlo dávam veci na pravú mieru a vidím úľavu na tvári mojej vedúcej. „Najděte si tu nějaké boty, tam jsou asi čisté ponožky, rukavice dostanou všichni, vemte si je klidně hned .“ O.K. Aspoň ponožky nemám po niekom, boty zvládnem. Vybrala som si pohorky. Tie mi budú dobre držať nohy a nemali by sa tak šmýkať. 


Pripla som si odznak s oznamom dobrovolník 192 a vybrala sa svojou skupinou po náradie: táčky – česky kolečko ma pobavilo, hrable, lopaty, záhradnícke nožnice. Bude treba pohrabať zem, vyčistiť chovné zázemie vtákov, pozbierať všetky nečistoty (najviac naplavením tvorili cumlíky, ohorky od cigariet, dámske vložky, obaly od sladkostí), ostrihať kríky a stromy v úrovni zásahu vodou, dreviny nanosiť na jednu hromadu a naložiť do kontajnerov, ktoré sa budú priebežne odvážať. Pracovali sme. Okoloidúcim návštevníkom sme sa veľmi páčili, vtipkovali: „ľudia vo výbehu“.  Slnko začalo svietiť celkom silno, naše stanovisko bolo v tieni, takže pohoda. Pre istotu som sa v kuse nalievala vodou, takže som sa musela ešte pred obednou pauzou vybrať smer  00 krížom cez zoo. Zastavovali ma ľudia a pýtali si odo mňa informácie. Cítila som sa perfektne a čo som vedela, som zodpovedala: „Nie, lanovka nejazdí. Áno, vozíky nájdete na štandardnom mieste.“ Vrátila som sa a pokračovala v práci.

Polámané stromy na likvidáciu.

Každý kúsok výbehu treba očistiť.

Hrabem.

Sprav mi fotku, prosím ťa.

Máš to?

Jéé, práca na čerstvom vzduchu je taká skvelá!

Približne o dvanástej sme dostali pauzu na obed. Zabral nám tak pol hodinku. Potom sme chvíľu odpočívali pod stromami. Po obede sa už väčšine – vrátane mňa – nechcelo makať ako zrána. 

Ako správny roboš som si buchla sviečkovú s pivom!

Po obede sa viedli debaty v našom výbehu.

Nánosy bahna treba vyčisiť obrovskou hadicou.

Tento bordel sa spáli.

Asi o druhej som mala veľkú krízu! Jednoducho povedané nezvyk na fyzickú prácu a slnko spravili svoje. „Choď domov, si hotová,“ radila mi kolegyňa. „To isto, prekonám to!“  Ruky ma od hrabania pekelne boleli, zobrala som teda nožnice v domnienke, že treba zmeniť druh pohybu a šla obstrihávať kríky. A zrazu. Okolo tretej, čisto!  Ešte poodťahovať posledné konáre a hotovo.   

Ták, kontajner na odvoz.

A ideme, nakladať!

Jooó, naloženo, odvážať!

Rozkaz!

O chvíľu som tu zas.

Domov som prišla šťastne unavená a spokojná. Svalovica na druhý deň ma hriala na duši a pripomínala mi, že som pracovala v zoologickej záhrade. Nasledujúci mesiac prišla pozvánka na benefičné koncerty. Chcela som ísť na gypsy.cz, ktorých som kvôli nepredvídanej spoločenskej únave nezvládla. Spoločnú večeru s dobrovoľníkmi, priznávam, som dobrovoľne vypustila. 

Poďakovanie dobrovoľníkom.